O jazyku

Slovenčina používa upravené latinské písmo. Keďže pre niektoré slovenské hlásky v latinskej abecede chýbajú osobitné písmená, slovenská abeceda si vypomáha diakritickými znamienkami. Mäkkosť konsonantov sa zaznačuje mäkčeňom (ď, ť, ň, ľ, používa sa aj pri grafémach ž, š, č, dž), dĺžka vokálov dĺžňom (á, é, í, ý, ó, ú, ý). Vokály nepodliehajú redukcii, v každej pozícii sa vyslovujú v plnej forme. V slovenčine sa okrem samohlások a spoluhlások vyskytujú aj tzv. i-ové dvojhlásky (ia, ie, iu) a jedna dvojhláska u-ová (uo, graficky ô), ktorých prvý segment sa vyslovuje ako polosamohláska.

Fonologickou osobitosťou slovenského spisovného jazyka (i stredoslovenských nárečí) je tzv. rytmické pravidlo, podľa ktorého v tom istom slove zvyčajne bezprostredne po sebe nenasledujú dve dlhé slabiky (pekný – krásny, nosím – súdim). Toto rytmické krátenie však v spisovnej slovenčine nepredstavuje zákon, ale len tendenciu.

Slovenčina má dynamický prízvuk viazaný na prvú slabiku slova, ktorý nie je veľmi výrazný (je slabší ako napr. v ruštine alebo poľštine). V predložkových spojeniach s jednoslabičnými predložkami je prízvuk zvyčajne na predložkách: na stole.

Slovenčina má v porovnaní s ruštinou, ale napríklad aj s češtinou, jednoduchšiu štruktúru skloňovacích a časovacích paradigiem. Tvarový systém substantívnych a slovesných foriem je však napriek unifikačným tendenciám dostatočne jasne členený. Slovenský jazyk má šesť gramatických pádov (nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál a inštrumentál). Vokatív sa v slovenčine na rozdiel od češtiny aktívne nevyužíva, zvyčajne je identický s nominatívom. Pri substantívach sa v zhode aj s príslušnými adjektívami rozlišujú tri rody: mužský, ženský a stredný. V časovaní slovies sa rozlišujú tri časy: minulý, prítomný a budúci. Okrem troch spôsobov oznamovacieho, rozkazovacieho a podmieňovacieho sa pri väčšine slovies rozlišujú dva vidy, dokonavý (zavolať) a nedokonavý (volať). Ide o silne flektívny jazyk s prvkami analytizmu, v ktorom sa gramatická funkcia slov jasne vyznačuje flexiami, takže slovosled vo vete je relatívne voľný a môže sa využiť ako sémantický prostriedok. V rámci syntaktickej typológie sa slovenčina vyznačuje základnou konštrukčnou schémou S(ubjekt) – V(erbum) – O(bjekt). V slovenskom jazyku sú najčastejšie dvojčlenné vetné konštrukcie, ktoré majú svoj subjekt (agens), ale hojne sú zastúpené aj jednočlenné konštrukcie bez agensa (Prší, Zabilo ho v hore, Striaslo ho).

Pasívne konštrukcie sa v slovenských nárečiach vyskytovali a vyskytujú v menšom počte, v spisovnom jazyku v rámci europeizácie pribúda opisných i zvratných foriem pasíva.