Aller au contenu

Nature des mots et flexions

Les verbes expriment un processus, une action ou l’état de personnes, d’animaux ou de choses.

On les classe en :

Selon le sens :
  1. qui ont un sens complet
    • d’action
      • réfléchis
        česať sa, umyť sa, učiť sa
      • non réfléchis
        čítať, písať, hovoriť, cestovať
    • d’état
      • réfléchis
        tešiť sa, báť sa, cítiť sa
      • non réfléchis
        rásť, ochorieť, kvitnúť
  2. auxiliaires
    chcieť, smieť, môcť, vedieť, mať (= mať povinnosť), byť (= existovať), začať, prestať, stať sa…

Les verbes d’action se divisent en :

  1. avec objet
    • transitifs
      čítať (knihu), variť (polievku), kúpiť (dom)
    • intransitifs
      rozprávať sa (s bratom), pripravovať sa (na vyučovanie)
  2. sans objet
    plakať, sedieť, cestovať
Selon l’aspect :
  1. perfectifs
    napísať, prečítať, dojesť, dopiť
  2. imperfectifs
    písať, čítať, jesť, piť
Selon la réflexivité :
  1. réfléchis
    tešiť sa, báť sa, usmievať sa, ponáhľať sa
  2. non réfléchis
    kresliť, rásť, myslieť, chodiť

Conjugaison des verbes

Les verbes ont une terminaison différente à chaque personne du singulier et du pluriel. Il existe plusieurs conjugaisons — des groupes de verbes avec les mêmes terminaisons qui ont un verbe modèle selon lequel on conjugue les autres verbes du groupe.

En slovaque, on distingue trois temps : présent (//píše//), passé (//písal//) et futur (//bude písať//).

Présent

Singulier
Infinitif 1. personne 2. personne 3. personne
brať beriem berieš berie
chudnúť chudnem chudneš chudne
chytať chytám chytáš chytá
česať česem česeš čese
hynúť hyniem hynieš hynie
kričať kričím kričíš kričí
niesť niesiem niesieš niesie
pracovať pracujem pracuješ pracuje
robiť robím robíš robí
rozumieť rozumiem rozumieš rozumie
trieť triem trieš trie
vidieť vidím vidíš vidí
žať žnem žneš žne
žuť žujem žuješ žuje
Pluriel
Infinitif 1. personne 2. personne 3. personne
brať berieme beriete berú
chudnúť chudneme chudnete chudnú
chytať chytáme chytáte chytajú
česať česeme česete česú
hynúť hynieme hyniete hynú
kričať kričíme kričíte kričia
niesť niesieme niesiete niesú
pracovať pracujeme pracujete pracujú
robiť robíme robíte robia
rozumieť rozumieme rozumiete rozumejú
trieť trieme triete trú
vidieť vidíme vidíte vidia
žať žneme žnete žnú
žuť žueme žuete žuú

Verbes utiles :

byť
Singulier Pluriel
ja som my sme
ty si vy ste
on/ona/ono je oni/ony sú
bývať
Singulier Pluriel
ja bývam my bývame
ty bývaš vy bývate
on/ona/ono býva oni/ony bývajú
volať sa
Singulier Pluriel
ja sa volám my sa voláme
ty sa voláš vy sa voláte
on/ona/ono sa volá oni/ony sa volajú
mať
Singulier Pluriel
ja mám my máme
ty máš vy máte
on/ona/ono má oni/ony majú
hovoriť
Singulier Pluriel
ja hovorím my hovoríme
ty hovoríš vy hovoríte
on/ona/ono hovorí oni/ony hovoria
mať sa
Singulier Pluriel
ja sa mám my sa máme
ty sa máš vy sa máte
on/ona/ono sa má oni/ony sa majú

Tutoiement et vouvoiement

En slovaque, on distingue deux formes pour s’adresser aux gens :

  • tutoiement : forme utilisée entre amis, connaissances, enfants, dans la famille, entre étudiants à l’école, etc. (communication informelle) ;
  • vouvoiement : forme de politesse utilisée dans la communication entre personnes qui ne se connaissent pas, adultes, par les élèves pour s’adresser aux professeurs, dans les bureaux, dans les magasins, etc. (communication formelle).

Tutoiement - „ty“

  • Rozumieš/hovoríš po slovensky? (ty)
  • Áno, rozumiem/hovorím po slovensky, ale ešte nie veľmi dobre. (ja)

Vouvoiement - „vy“

  • Rozumiete/hovoríte po slovensky? (vy)
  • Áno, rozumiem/hovorím po slovensky, ale veľmi málo. (ja)
  • Prajete si ešte niečo? (vy)
  • Nie, ďakujem. (ja)

Verbes de modalité

Les verbes de modalité expriment la volonté, la nécessité ou la possibilité d’effectuer l’action. Ils font partie des verbes les plus utilisé

chcieť
Singulier Pluriel
ja chcem my chceme
ty chceš vy chcete
on / ona / ono chce oni / ony chcú
smieť
Singulier Pluriel
ja smiem my smieme
ty smieš vy smiete
on / ona / ono smie oni / ony smú
môcť
Singulier Pluriel
ja môžem my môžeme
ty môžeš vy môžete
on / ona / ono môže oni / ony môžu
musieť
Singulier Pluriel
ja musím my musíme
ty musíš vy musíte
on / ona / ono musí oni / ony musia
mať
Singulier Pluriel
ja mám my máme
ty máš vy máte
on / ona / ono má oni / ony majú
vedieť
Singulier Pluriel
ja viem my vieme
ty vieš vy viete
on / ona / ono vie oni / ony vedia

Le verbe de modalité //smieť// (pouvoir, avoir l’autorisation)

Smieme ísť von?
= Puis-je aller dehors ?
Smiem vám ponúknuť kávu?
= Puis-je vous offrir un café ?
Smiem sa hrať s ostatnými?
= Puis-je jouer avec les autres ?

Le verbe //smieť// s’utilise souvent à la place de l’impératif (//(ne)smieť// + infinitif du verbe concerné) :

Nechoď tak ďaleko! Nesmieš chodiť tak ďaleko!
= Ne va pas si loin ! Tu ne dois pas aller si loin !
Nerob neporiadok! Nesmieš robiť neporiadok!
= Ne mets pas le désordre ! Tu ne dois pas mettre le désordre !
Nenič hračky! Nesmieš ničiť hračky!
= N’abîme pas les jouets ! Tu ne dois pas abîmer les jouets !

Le verbe de modalité //mať// (avoir, mais dans ce sens : avoir l’obligation)

Le verbe de modalité {1} (devoir) se conjugue comme ce même verbe de sens plein {1}.

Čo mám robiť?
= Que dois-je faire ?
Dnes máš upratovať ty.
= Aujourd’hui c’est toi qui dois faire le ménage.

Il s’utilise souvent au conditionnel :

Mal by si jesť veľa ovocia a zeleniny.
= Tu devrais manger beaucoup de fruits et de légumes.
Mali by sme už ísť.
= Nous devrions y aller.
Čo by som mal urobiť?
= Que devrais-je faire ?
Mal by si dlhšie spať.
= Tu devrais dormir plus longtemps.
Mali by ste sa učiť.
= Vous devriez étudier.
Mal by si sa sústrediť.
= Tu devrais te concentrer.

Le verbe de modalité //mať// (avoir, mais dans ce sens : avoir l’obligation)

Le verbe de modalité {1} (devoir) se conjugue comme ce même verbe de sens plein {1}.

Čo mám robiť?
= Que dois-je faire ?
Dnes máš upratovať ty.
= Aujourd’hui c’est toi qui dois faire le ménage.

Il s’utilise souvent au conditionnel :

Mal by si jesť veľa ovocia a zeleniny.
= Tu devrais manger beaucoup de fruits et de légumes.
Mali by sme už ísť.
= Nous devrions y aller.
Čo by som mal urobiť?
= Que devrais-je faire ?
Mal by si dlhšie spať.
= Tu devrais dormir plus longtemps.
Mali by ste sa učiť.
= Vous devriez étudier.
Mal by si sa sústrediť.
= Tu devrais te concentrer.

Passé

Le passé des verbes est formé à partir de l’infinitif. On enlève la terminaison //-ť// et on ajoute //-l//.

písať → on písal
čítať → on čítal
brať → on bral
robiť → on robil
vidieť → on videl ?
rozumieť → on rozumel ?
niesť → on niesol ?
Singulier Pluriel
ON muž písal ONI muži písali
ONA žena písala ONY ženy písali, deti písali
ONO dieťa písalo

À la première et la deuxième personne, on ajoute à cette forme le verbe //byť// (être) :

Singulier Pluriel
JA (ja) som písal/písala MY (my) sme písali
TY (ty) si písal/písala VY (vy) ste písali
ON (muž) písal ONI (muži) písali
ONA (žena) písala ONY (ženy) písali, (deti) písali
ONO (dieťa) písalo

Pour le verbe //byť// (être) :

Singulier Pluriel
JA (ja) som bol/bola MY (my) sme boli
TY (ty) si bol/bola VY (vy) ste boli
ON (muž) bol ONI (muži) boli
ONA (žena) bola ONY (ženy) boli, (deti) boli
ONO (dieťa) bolo

Négation

Singulier Pluriel
JA (ja) som nebol/nebola MY (my) sme neboli
TY (ty) si nebol/nebola VY (vy) ste neboli
ON (muž) nebol ONI (muži) neboli
ONA (žena) nebola ONY (ženy) neboli, (deti) neboli
ONO (dieťa) nebolo

Futur

Pour le verbe //byť// (être) :

ja budem my budeme
ty budeš vy budete
on/ona/ono bude oni/ony budú

Négation (nebyť)

ja nebudem my nebudeme
ty nebudeš vy nebudete
on/ona/ono nebude oni/ony nebudú

Futur des verbes imperfectifs

Le futur de ces verbes se forme de manière très simple :

futur de //byť// (être) + infinitif //nebyť// + infinitif
budem písať nebudem písať
budem robiť nebudem robiť
budem sa kúpať nebudem sa kúpať
budem jesť nebudem jesť

**Attention !** Le verbe ísť (ja idem, ty ideš…) est imperfectif. Cependant, le future de ísť est ja pôjdem, ty pôjdeš, my pôjdeme, etc. Sa négation est : nejsť (ja nejdem, ty nejdeš…), au futur : ja nepôjdem, ty nepôjdeš, etc.

Futur des verbes perfectifs

Les verbes perfectifs expriment déjà le futur. Pour cette raison, ils n’ont pas de forme au présent.

  • ja robím (imperfectif)
  • ja urobím (perfectif) — futur (bien qu’on n’utilise pas //budem//, //budeš//…)
Verbe imperfectif (infinitif) Présent Futur
jesť ja jem ja budem jesť
piť ja pijem ja budem piť
čítať ja čítam ja budem čítať
platiť ja platím ja budem platiť
Verbe perfectif (infinitif) Présent Futur
dojesť - ja dojem
dopiť - ja dopijem
prečítať - ja prečítam
zaplatiť - ja zaplatím

Impératif

L’impératif se forme à partir de la troisième personne du pluriel.

Infinitif Présent Tutoiement (ty) Vouvoiement (vy) 1. personne pl. (my)
čítať oni/ony čítajú (ty) čítaj! (vy) čítajte! (my) čítajme!
hovoriť oni/ony hovoria (ty) hovor! (vy) hovorte! (my) hovorme!
hrať oni hrajú (ty) hraj! (vy) hrajte! (my) hrajme!
uspávať oni uspávajú uspávaj! uspávajte! uspávajme!
stavať oni stavajú stavaj! stavajte! stavajme!
skákať oni skáču skáč! skáčte! skáčme!
skladať oni skladajú skladaj! skladajte! skladajme!

Impératif du verbe {1} (être) :

ty buď!
= sois
my buďme!
= soyons
vy buďte!
= soyez

Par exemple :

Infinitif Tutoiement (ty) Vouvoiement (vy) 1. personne pl. (my)
otvoriť ústa otvor ústa! otvorte ústa! otvorme ústa!
zhlboka dýchať zhlboka dýchaj! zhlboka dýchajte! zhlboka dýchajme!
piť čaj pi čaj! pite čaj! pime čaj!
jesť vitamíny jedz vitamíny! jedzte vitamíny! jedzme vitamíny!
užívať lieky užívaj lieky! užívajte lieky! užívajme lieky!
prísť na kontrolu príď na kontrolu! príďte na kontrolu! príďme na kontrolu!

Conditionnel

Il permet d’exprimer une condition sous laquelle l’action a lieu ou pourrait avoir lieu. On le forme très simplement : on ajoute au passé du verbe la particule {1} :

Présent Passé Conditionnel
Píšem list.
(J’écris une lettre.)
 Písal som list.
(J’écrivais une lettre.)
 Písal by som list.
(J’écrirais une lettre.)
Mám čas.
(J’ai du temps.)
 Mal som čas.
(J’avais du temps.)
 Mal by som čas.
(J’aurais du temps.)

Il s’utilise le plus souvent dans des phrases complexes avec la conjonction de subordination {1} :

Písal by som list, keby som mal čas.
= J’écrirais une lettre si j’avais le temps.
Keby som chcel, išiel by som do kina.
= Si je voulais, j’irais au cinéma.

Attention :

  • Písal by som list, keby by som mal čas.
  • Keby by som chcel, išiel by som do kina.

La conjonction {1} est toujours suivie du passé.

Participe actif

  • Chlapec píše vetu.
  • (práve teraz) píšuci chlapec
    le garçon qui écrit (en ce moment)

Le participe actif se forme à partir de la troisième personne du pluriel (//oni/ony píšu//) auquel un ajoute le suffixe -//ci/ca/ce// : //píšuci/. Il a la forme d’un adjectif et se décline comme //cudzí//.

Infinitif Présent Participe actif
čítať oni čítajú čítajúci žiak → žiak, ktorý práve číta
l’élève qui lit (« lisant »)
tancovať oni tancujú tancujúce deti → deti, ktoré práve tancujú
les enfants qui dansent (« dansants »)
robiť oni robia robiaci muž → muž, ktorý práve robí
l’homme qui fait (« faisant »)
nevidieť oni nevidia nevidiaci človek → človek, ktorý nevidí, je slepý
l’homme aveugle (« non voyant »)
Singulier Pluriel
ON ten spievajúci muž ONI tí spievajúci muži
ONA tá spievajúca žena ONY tie spievajúce ženy, tie spievajúce deti
ONO to spievajúce dieťa

Participe passif

  • Chlapec píše vetu.
  • (práve teraz) písaná veta
    La phrase (en train d’être) écrite

Le participe passif est formé en retirant de l’infinitif (par exemple //písať//) la terminaison //-ť// et en ajoutant //-ný// (pour certains verbes //-ený// ou //-tý//) : //písaný//.

písať → písaný písaná veta
čítať → čítaný čítaná kniha
volať → volaný volané číslo
robiť → robený robená práca
kúpiť → kúpený kúpené mlieko
kresliť → kreslený kreslený obrázok
ukryť → ukrytý ukryté deti
umyť → umytý umyté jablko
zaľúbiť sa → zaľúbený zaľúbený Tomáš

Tous les participes passifs se déclinent comme des adjectifs selon le modèle //pekný//.

Singulier Pluriel
ON ten zaľúbený muž ONI tí zaľúbení muži
ONA tá čítaná kniha ONY tie čítané knihy, tie volané čísla
ONO to volané číslo

Verbes transitifs et intransitifs

Les verbes sont divisés en deux catégories :

  1. Transitifs : ce sont les verbes qui peuvent avoir un objet direct (exprimé à l’accusatif, sans préposition).
    • Žiak píše úlohu.
    • Eva číta knihu.
    • Nemám čas.
    • Vidím moju sestru.
    • Poznáš ju?
  2. Intransitifs : ce sont les verbes qui ne peuvent pas avoir d’objet direct, mais peuvent avoir des objets exprimés avec une préposition (suivie de l’accusatif ou d’un autre cas).
    • Rozprávame sa o prázdninách.
    • Žiak sa pripravuje na vyučovanie.

Verbes perfectifs et imperfectifs

La plupart des verbes slovaques peuvent avoir deux formes : perfective (l’action est terminée) et imperfective (l’action est en cours, elle n’est pas terminée). Par exemple :

umyť sa (perfectif) umývať sa (imperfectif)
učesať sa (perfectif) česať sa (imperfectif)
obliecť sa (perfectif) obliekať sa (imperfectif)

Imperfectifs : on ne sait pas si l’action exprimée par ces verbes est terminée ou si elle continue ou se répète.

Jano čítal knihu. On ne sait pas s’il a déjà lu tout le livre ou s’il va continuer à le lire.
Jano jedol halušky. On ne sait pas s’il a tout mangé ou s’il va continuer à manger.
Jano písal list. On ne sait pas si la lettre est terminée ou si Jano va la continuer.

Perfectifs : l’action exprimée est terminée. La plupart de ces verbes sont formés à l’aide d’un préfixe.

Jano prečítal knihu. Il a lu tout le livre, l’action est terminée.
Jano dojedol halušky. Il a fini son assiette — il ne mangera plus, les //halušky// ont tous été mangés.
Jano napísal list. Il a écrit — il n’écrira plus, la lettre est terminée.
  • čítať → dočítať
  • jesť → dojesť
  • písať → dopísať, napísať
  • …

Exemples :

imperfectif perfectif
obliekať sa obliecť sa
vyzliekať sa vyzliecť sa
obúvať sa obuť sa
vyzúvať sa vyzuť sa
písať napísať
pýtať sa opýtať sa
jesť dojesť
raňajkovať doraňajkovať
učiť sa naučiť sa
robiť urobiť
hľadať nájsť
brať vziať
zarábať zarobiť
platiť zaplatiť
čítať prečítať
kupovať kúpiť
predávať predať
dávať dať
študovať vyštudovať
klásť položiť
vstávať vstať
upratovať upratať
uspávať uspať

Note : vous n’êtes pas obligé d’apprendre les formes de tous les verbes. Choisissez celles dont vous avez besoin et que vous rencontrez le plus souvent. Pour les autres verbes, vous trouverez facilement la forme perfective/imperfective dans le dictionnaire.

Différence entre ísť et chodiť

  • ísť - une fois
  • chodiť - plusieurs fois, de manière répétée, régulièrement, souvent
Kde je Jano? Išiel do školy. maintenant, une fois
Na akú školu chodí Jano? Chodí na strednú školu. quelle école il fréquente
  • Chodíte často na Slovensko? Nie, teraz ideme prvýkrát.
  • Ako často chodíš do zahraničia?
  • Chodíš stále na tú istú školu?
  • Kam ideš? Idem do kina. Chceš ísť so mnou?
  • Chodíte radi na koncerty?

Le futur de ces deux verbes est formé différemment.

Ja idem zajtra do školy.
= Je vais à l’école demain.
Ja pôjdem zajtra do školy.
= J’irai à l’école demain.
Ja chodím na strednú školu.
= Je vais (régulièrement) à l’école secondaire.
Ja budem chodiť na strednú školu.
= Je vais aller (régulièrement) à l’école secondaire.

Fait intéressant :

Chceš ísť so mnou?
= Veux-tu aller avec moi ?
Chceš so mnou chodiť?
= Veux-tu sortir (avoir une relation) avec moi ?

Faites donc bien attention à la différence entre ces deux mots.

Retour au début